Kanadské Toronto za tri dni 

Cestovanie Kanada

Naša cesta z Kuby, zamierila s prestupom v Charlotte v Severnej Karolíne na pár dní do metropole Toronto v kanadskej provincii Ontário. Napriek tomu, že sme už o týždeň mali letieť z New Yorku späť do Európy, tak ako
už nespočetne-krát pred tým, cena leteniek bola dostatočným argumentom na krátku
návštevu mesta. Pred cestou do Kanady, tak ako v prípade USA, je potrebné zaregistrovať sa
do elektronického systému ETA a získať tak povolenie na vstup. Povolenie získate online,
zaberie vám to približne 20 minút a po zaplatení 7CAD obdržíte potvrdenie spravidla do pár
hodín.

Napísal sám život

Len pre upozornenie, v prípade, že ste už v minulosti Kanadu osobne navštívili v rámci
amerických víz ako sú napr. študentské víza J1 programu Work&Travel a budete preto
s dávkou istoty tvrdiť, že dané povolenie ETA nepotrebujete, pretože ho vtedy od vás pri
prechode hraníc na Niagarských vodopádoch v roku 2015 predsa nikto nevyžadoval a vy ste
o ňom vlastne možno ani nepočuli, ste na omyle. Daná výnimka zo systému ETA platí len
v prípade, že do Kanady vstúpite po súši. Pri letoch do tejto krajiny dané elektronické
potvrdenie potrebovať nutne budete a palubný lístok vám pri check-ine personál, resp.
systém s ktorým personál pracuje, vytlačiť neumožní.

O to horšie, keď sa v momente zistenia tejto skutočnosti nachádzate na kubánskom letisku,
kde sa v odletovej hale minuli všetky (v ten moment sprosté) kartičky na predplatený
internet, vy ste sa už ocitli za hranicou bezpečnostnej previerky a vaše turistické karty, ktoré
sú vstupenkou do krajiny ste už odovzdali. Čo na tom, že vás personál letiska uistil, že
v kiosku pred odletovými bránami kartičky mať budú? Na komickosti momentu pridá i fakt,
že jediná osoba na svete pred odletovými bránami v tejto dokonalej administratívnej pasci,
ktorá ešte na telefóne má posledné minúty, vám len niekoľko minút pred finálnym
vyplnením žiadosti ETA a zaplatením administratívneho poplatku jej telefón zoberie späť,
pretože jej bránu na let do Cancúnu musia zavierať práve teraz. Samozrejme, celý tento
príbeh je abstrakt a rozhodne sa nezakladá na našich vypätých bezprostredných
skúsenostiach z letiska v Havane, kedy chudák brat už intenzívne pracuje s predstavou ako sa
z mesta Charlotte v Severnej Karolíne (miesto kde sme prestupovali a kam nám letenku
vytlačiť mohli) dostane do New Yorku na spiatočný let do Európy. Veru nie! Ja si predsa
všetky svoje cesty dôkladne plánujem a takú banalitu ako je vízová povinnosť je prvá vec,
o ktorú sa pred cestou zaujímam.

V duchu porekadla sprostým šťastie praje však o niekoľko minút kartičky na internet (stále
ich považujem za sprosté) do kiosku doplnili a my sme si tak prístup na internet dočasne
zaplatili a formuláre úspešne zaslali. Do pár minút sme následne od kanadskej vlády obdržali
potvrdenie emailom o povolení na vstup. Tesne pred odletom nám však personál stále nebol
schopný prestupné letenky z USA do Kanady vytlačiť, a na duchu klesajúci brat preto počas
letu jeho plán, ako sa pohotovo dostať z Charlotte do New Yorku, dokonale vycibril.
Potvrdenie, ktoré nám prišlo do emailov nám totiž garantovalo vstup len od nasledujúceho
dňa a my sme preto do prestupu v Charlotte a návštevy kiosku leteckého prepravcu do
poslednej sekundy tŕpli, či nám systém umožní palubný lístok vytlačiť. Na naše prekvapenie
sa tak stalo a počas letu do Toronta som už horizont sledoval s víťazoslávnym blaženým
úsmevom na perách.

Couchsurfing, couchsurfing, couchsurfing

V Kanade sa pohybujú ceny ubytovania štandardne vysoko a preto sme sa na cestu vopred
prichystali. Z Mexika som odoslal pár žiadostí cez sieť Couchsurfing a v ten istý deň som
dostal viac pozitívnych odpovedí. S bratom sme si vybrali čírou náhodou chalanov z Mexika,
krajiny kde sme našu septembrovú cestu začali. Po našom zoznámení sme zistili, že Mexičan
Nino žije aj s jeho spolubývajúcim v Kanade len niekoľko mesiacov. Prvý večer nám uvarili
skvelú mexickú večeru. V rámci kultúrnej ústretovosti som následne aj za brata, ktorý
alkohol kategoricky nepije vôbec, priamo úmerne držal krok s Ninovou frekvenciou
dopĺňania tequilly v našich pohároch. Keďže ide konkrétne o tolerantné Toronto, zmienim sa
o jednom fakte, ktorý by som bežne nepokladal za spomenutia-hodný a vrátim sa k nemu
neskôr v texte. Ako sa neskôr ukázalo, obaja hostitelia boli homosexuáli a spočiatku to vôbec
nedávali najavo. Nebolo to po prvýkrát a ja mám dodnes čerstvo v pamäti spomienku, kedy
nás v holandskom Hágu spolu s bratom hostili gay partneri, ktorí spolu žili viac než 26 rokov
a všetci sme si spolu veľmi dobre rozumeli.

Na druhý deň sme si dohodli stretnutie po obede aby sme spolu všetci štyria mohli trajektom
navštíviť neďaleké Torontské ostrovy v Ontárijskom jazere. Napriek tomu, že október bil na
dvere a naša predstava Kanady po návšteve stredoamerického Mexika a karibskej Kuby bola
diametrálne odlišná a o poznanie chladnejšia, realita nás opäť prekvapila. V dňoch našej
návštevy totiž panovali teploty okolo 30 stupňov Celzia a tak sa dvaja Slováci ocitli na nuda-
pláži na malom ostrove pri pevninskom Toronte, kedy si v skvelej atmosfére pili pochybné
americké pivo s dvoma Mexičanmi – také kanadské.

Multikulturalizmus v kanadskom podaní

Znamenitý kultúrny zážitok bol pre nás i návšteva mexickej reštaurácie, kde Nino pracoval.
Už za umelého svetla na zadnom dvore reštaurácie jamm-ovala skupina z miestnej štvrte
Kensington a spríjemnila nám chutnú večeru, ktorú pre nás Nino a jeho kolegovia pripravili.
Celá štvrť Kensington vás očarí veľmi liberálnymi vibráciami a pôsobí dojmom, že v Kanade
koncept multikulturalizmu funguje. Presvedčiť vás o tom môže i fakt, že pri prechádzke
mestom narazíte na japonskú, čínsku, kórejskú ale i taliansku štvrť, ktoré žijú v symbióze
celku a každá doňho prináša svoju špecifickú pridanú hodnotu. Pôvod, jazyk, vyznanie,
vzhľad či sexuálne presvedčenie tvoria našu identitu a sú v našich životoch samozrejme
dôležité, ale tak ako ilustruje príklad Toronta, nemali by v medziľudských vzťahoch a
usporiadaní spoločnosti zohrať rozhodujúcu úlohu. V neposlednom rade, Toronto je mesto,
ktoré môžme podľa spojenia dvoch kritérií považovať za naj-multikultúrne mesto na svete,
pretože podľa štatistík Spojených národov v ňom percentuálne žije najviac obyvateľov(až
51%), ktorí sa narodili v inej krajine a ktorí zároveň pochádzajú z viac než 200 národností.
Po večeri sme sa len ja a Nino stretli s jeho kamarátom, ktorý pracuje ako miestny právnik.
Brat sa vrátil na apartmán, nakoľko skoro ráno cestoval navštíviť Niagarské vodopády, ktoré
sa nachádzajú necelé dve hodiny jazdy autom od mesta na hraniciach s USA. Návštevu
vodopádov považujem za jedno z must-see, nakoľko prechádzka v ich okolí po kanadskej
i americkej strane a prípadne i plavba loďou v ich bezprostrednej blízkosti je nepopísateľné
divadlo tuctov dúh a všadeprítomnej vody. Späť do Toronta, Ninov kamarát nás tej noci
odviezol na narodeninovú oslavu ich spoločného priateľa. Išlo o autentickú mexickú fiestu,
kde každý rozprával po španielsky, hrala rytmická latino hudba, pila sa tequila, mojito či
Corona a podávalo sa skvelé pečené jahňa a iné grilované dobroty. Napriek tomu, že je moja
španielčina limitovaná na pár výrazov typu como estas amigo či hola chica, sa so mnouneprestajne niekto rozprával po anglicky a hostitelia sa starali sa o to, či sa bavím a cítim
s nimi dobre.

Ak sa vrátim o odsek vyššie, nebyť však často stereotypne démonizovaných sociálnych sietí,
nič by sa z vyššie uvedeného pravdepodobne nestalo. Na Couchsurfing, Facebook, Instagram
či iné siete je možno nahliadať ako dvojsečné zbrane. Môžeme ich napríklad využiť vo svoj
prospech ako nenahraditeľné komunikačné nástroje, rozširovať tak našu sieť kontaktov
a boriť kultúrne a fyzické prekážky medzi ľuďmi. Na druhej strane však môžu latentne
predstavovať „skvelý“ prostriedok ako sa oberať o čas bezcieľnym aktualizovaním news-
feedu a nezdravo tak presunúť našu pozornosť akoby mimo realitu. S Ninom som dodnes
v kontakte, dobre si rozumieme a momentálne plánuje cestu do Európy s možnou zástavkou
v Aténach, kedy u mňa môže rozhodne počítať s miestom na prespanie. Týmito vetami sa
snažím naznačiť konkrétne to, že všetko popísané sa stalo a deje práve vďaka sociálnym
sieťam a považujem za veľmi prospešné byť si plne vedomý ako čas strávený v ich prostredí
a samozrejme i čas vo všeobecnosti trávime.

Cestujeme uvedomelo – motýlí efekt

Ďalšia asociácia, ktorá sa mi v spojitosti s Torontom ponúka, a ktorú považujem pri cestovaní
všeobecne za prinajmenšom pozoruhodnú, je uvedomenie si možnosti a v tomto prípade
skutočnosti, že cudzinec resp. Nino do nášho stretnutia potenciálne nikdy neprišiel do
kontaktu so Slovenkou/Slovákom a možno ani doteraz nepočul o európskom Slovensku.
Naše slová a činy nesú so sebou isté následky, či už si to uvedomujeme alebo nie. Počas
našich ciest sa tak každý z nás môže stať akýmsi médiom a či už mu na tom záleží alebo nie,
v úlohe pomyselného kultúrneho ambasádora šíriť istý, buď pozitívny alebo ten menej
lichotivý obraz o Slovensku. A tento fakt si s bratom za hranicami pokúšame neustále
pripomínať. Pretože, či už bude oficiálne motto našej krajiny Little Big Country, Best Friends
Forever alebo Good Idea Slovakia, najlepším prostriedkom kultúrnej diplomacie krajiny sú jej
jednotliví zástupcovia takpovediac v poli, a teda v prípade Slovenska samotní Slováci.

Genius loci Toronta

V Toronte sme strávili celkovo tri dni a rozhodne sme sa za ten čas nenudili. Mesto, nad
ktorým sa týči svetoznáma veža CN, ponúka mnoho svojbytných štvrtí, špičkové múzea
a vibrácie moderného mesta s udržiavanými verejnými parkmi, kaviarňami a barmi. Vo
všeobecnosti mám veľmi pozitívne skúsenosti so sprievodcami Tripadvisor alebo Lonely
Planet, ktorí vám ponúknu skvelú predstavu o najpozoruhodnejších pamiatkach a kultúrnych
lákadlách navštevovaného miesta. Bezcieľnymi potulkami po okolí som tak strávil takmer
celý svoj pobyt a z tohto dôvodu sa v tomto blogu ani nepokúsim o sumár miest, ktoré nutno
preskúmať. Mesto pôsobí natoľko príjemným a uvoľneným dojmom a oslovilo ma do tej
miery, že seriózne premýšľam nad možnosťou sa tam na istý čas presťahovať.

 

Adam Jando je chalan z okolia Trenčína, kde prežil takmer tri štvrtiny svojho života. Odbor
Európske štúdiá som študoval na Slovensku, v Čechách a aj v Nemecku. Nezávisle a
samostatne som začal cestovať v lete 2014 počas mojej dobrovoľnickej služby v Moldavsku,
čo ma mnohostranne inšpirovalo a nezvratne motivovalo k objavovaniu nových miest.
Doteraz som v rôznej intenzite precestoval alebo navštívil 44 krajín a mal tiež možnosť žiť na
v Česku, Moldavsku, Nemecku, Belgicku či USA a momentálne žijem v slnečnej Gréckej
Helénskej republike.
Rok 2017 bol pre mňa cestovateľsky naozaj rozmanitý a zároveň jedno veľke dobrodružstvo,
o ktorom sa mi popravde ani len nesnívalo. Moju cestu do Mexika predchádzali v priebehu
roku 2017 kroky cez stále Vianočný Kolmár a Štrasburg vo Francúzsku, európsky Brusel,
grandiózne Miláno, exotickú Srí Lanku, futuristický Dubaj, či zelené Slovinsko s poslednou
zástavkou v ostrovnom meste Ocean City v americkom štáte Maryland, kde som už
štandardne strávil celé leto. Po Mexiku moje kroky smerovali cez karibskú Kubu,
kosmopolitné Toronto v Kanade, balkánske Macedónsko, Albánsko a Kosovo, ikonický ostrov
Santoríni či stredozemnú Maltu až na pevninské Grécko. Hlavné mesto Atény, kde dnes
pracujem, poskytujú skvelé centrum pre spoznávanie krajiny a jeho okolia.

You Might Also Like

2 komentáre

  • Reply
    Viki
    11. mája 2018 at 9:30

    skvelý článok 🙂 teraz som objavila tvoj blog a budem sa sem určite vracať 🙂

    My Supercalifragilisticexpialidocious Diary | Live Better, Love Harder & Cure Hangovers

  • Leave a Reply